Obecný úrad Arnutovce
Arnutovce 64
053 13 Letanovce
Tel.: +421 53/449 11 24
E-mail: arnutovce@gmail.com
ObecArnutovce
Najvýznamnejšou pamiatkou obce je gotický kostol, ktorý bol pôvodne neskorogotický, postavili ho na začiatku 15. storočia.
Presbytérium s päťbokým uzáverom, zaklenuté krížovou rebrovou klenbou klinovej profilácie. Sakristia zaklenutá kláštornou klenbou. Pod omietkou má renesančnú sgrafitovú nárožnú bosáž.[1] V strede krížovej klenby je svorník (pozri obrázok), na ktorom sú pravdepodobne zobrazené tri kópie.[2]
Hlavný oltárOltár svätej Heleny je pseudogotický z konca 19. storočia. Obsahuje tri postavy. V strede je Panna Mária s Ježiškom. Vpravo (z čelného pohľadu) je sv. Helena s krížom. Vľavo odborná spisba uvádza sv. Dorotu, ale aj sv. Alžbetu. Viac o tomto rozpore píšeme nižšie. V 16. storočí i v roku 1700 mal kostol tri oltáre.
Odborníčka PhDr. Marta Herucová, PhD. v diele Spišské oltáre 19. storočia opisuje na str. 145 oltár takto: „Neogotický trojvežový hlavný oltár je zaujímavý z viacerých hľadísk. Niekedy po roku 1906 nahradil gotický krídlový oltár Panny Márie, ktorého triptych je dnes inštalovaný na pravej bočnej stene. Neogotický oltár má v strede sochu Panny Márie kráľovnej nebies s Ježiškom – Reginu coeli. Tento typ Márie má oporu v stredovekom chválospeve, ktorý bol súčasťou modlitby kontemplára, praktikovaného najmä františkánmi. Podoba sochy vychádza z obrazu nemeckého maliara Ernsta Degera, ktorý si počas štúdia osvojil nazarénsky štýl a následne sa stal popredným predstaviteľom düsseldorfskej maliarskej školy.[3]
M. Herucová na str. 146 opisuje vedľajšie sochy oltára takto: „Od Reginy coeli vľavo stojí uhorská princezná a durínska kňažná sv. Alžbeta s chlebom a ružami a vpravo rímska cisárovná sv. Helena s krížom. Zaujímavosťou je, že sv. Alžbeta má na spone plášťa znázornené tri erby – hornouhorský (dvojkríž), durínsky (lev) a dolnouhorský (brvná). Na sochu Márie tematicky nadväzujú mariánske polychrómované reliéfy na predele, vľavo Zvestovanie a vpravo Navštívenie. Nadstavec tvoria vežičky s krabmi.[4]
Socha sv. Alžbety je v oficiálnych záznamoch na Farskom úrade v Letanovciach opísaná ako sv. Dorota. Autor tohto textu sa prikláňa ku konštatovanie M. Herucovej, že ide o sv. Alžbetu, keďže v ruke zreteľne drží chlieb (pozri detailnú fotografiu).
V roku 2023 počas odpustovej slávnosti bol do ľavej dlane vložený živý kvet.
Oltár Panny Márie, krídlový gotický asi z r. 1485, zostavený iba z maľovaných tabúľ, sa pripisuje majstrovi Martinovi z Levoče.
Je to tempera na dreve. Na prostrednej tabuli (140x90) P. Mária, Sv. Alžbeta a Sv. Hedviga. Na otvorených krídlach sv. Rochus, sv. Agnesa, sv. Šebastián a Sv. Lucia. Na zadných dvaja biskupi, sv. Štefan a Ladislav (140x45).[5]
Tento oltár je opisovaný aj v odborných článkoch (pozri text nižšie), ktoré uvádzajú aj fotografie oltára z rokov 1906 (autor Kornel Divald), 1983 (autor Norbert Leonard), 1975 (autor GLATZ), 2003 (autor FAJT).
Obecná kronika uvádza, že 25. júna 1968 bol vrátený drevený krídlový obraz, ktorý bol na oprave v Bratislave a 16. augusta bol obraz postavený na svoje miesto na stene, pričom prácu previedol Ján Roxer a Michal Dzurilla.
Odborná spisba upozorňuje, že podobná tabuľová maľba sa nachádza aj v kostole v obci Jánovce. Podobnosť je v námete a najviditeľnejšie spoločné znaky má znázornenie sv. Alžbety, hlavne čo sa týka hlavy a atribútov (tanier s ovocím a krčah s vodou). V Jánovciach sa tento obraz nenachádza, keďže ho obec v roku 1930 predala Pamiatkovému úradu na Slovensku za 30 000 korún a dnes je súčasťou zbierkového fondu SNG v Bratislave.[6]
Oltár sv. Šebastiána (uvádza sa aj ako sv. Fabiána a sv. Šebastiána), rokokový asi z r. 1770 – 1780, uprostred s fragmentom gotického maľovaného krídla, znázorňujúcim martýrium sv. Šebastiána, z konca 15. stor., po oboch stranách tabernákula sochy cherubínov, neskorobarokové z bývalého hlavného oltára z 2. pol. 18. stor.[7] Ide o obraz vsadený do ozdobného rokokového rámu.
Uprostred rokokovej architektúry s baldachýnovým nadstavcom obraz sv. Šebastiána (103x80 tempera na dreve), gotický z konca 15. storočia v spodnej časti rokokový Bohostánok.[8]
V spodnej časti oltára (pod obrazom a Bohostánkom na kľúčik) sú latinské texty, okrem iného aj "Cassovie, Typis Academicis Soc. IESU ANNO 1764". Svätý Šebastián je znázornený aj v obecnom erbe. Sv. Šebastián je jedným z hlavných patrónov proti chorobe moru.
Vľavo od oltára je v stene kamenný Bohostánok s vyobrazením hlavy.
Voľný obraz sv. Jána Nepomuckého, barok z 2. pol. 19. stor.[9] (z roku 1841, olej na plátne, v pôvodnom ráme, kedysi nad vchodom do sakristie[10], dnes nad chórom).
Údaje z roku 1967: plastiky voľné – dvaja anjeli rokok. z 2. pol. 18 storočia, polychróm. drevorezba (95). Na južnej strane lode plastika voľná Vir Dolorum ľudová práca zo začiatku 19. st. polychróm. drevorezba (48). V sakristii plastika voľná Kristus na kríži rust. práca z 19. st. polychróm. drevorezba (250). Kazateľnica neskoro renes. z 2. pol. 17 st., zachoval sa len parapet s akantovými rozvalinami a maľbami.[11]
Veža bola v 2. pol. 16. stor. pristavaná a v 18. stor. prestavaná a zvýšená.[12] Ukončenie veže má formu zvonovitej laternovej prilby.
Vo vizitácii z roku 1656 sa spomínajú dva zvony. Ďalej je zmienka o barokovom zvone z roku 1748, zdobený reliéfom Madony, ukrižovania a akantovým ornamentom.[13]
Dnes nepoužívaný, zvesený zvon. V korune má zlomené jedno rameno. Obsahuje nápis: LAUDETUR IESUS CHRISTUS IN ANNO 1749 ET IN AETERNUM AMEN (BUĎ POCHVÁLENÝ JEŽIŠ KRISTUS V ROKU 1749 NAVEKY AMEN).
Na drieku sú štyri motívy: Ukrižovanie, Madona s dieťaťom, svätec na koni ako prepichuje diabla (sv. Michal Archanjel?) a postava svätca.
Tento zvon z roku 1749 opisuje Juraj Spiritza v diele Spišské zvony menom URBAN, má pochádzať z krompašskej dielne Gašpara Kramnitza a má dolný priemer 175 cm, v knihe je aj jeho fotografia.[14]
Z obecnej kroniky vieme, že 13.2.1968 bol zvon zvesený a putoval do zlievarne v Bratislave. Vrátil sa opravený a bol vytiahnutý na vežu 29. mája 1968, podľa rozprávania Jozefa Šmelka odletelo srdce zvona.[15] Pred rokom 2002 zvon opäť pukol a tak bol zvesený a odvtedy sa nepoužíva.
Spiritza vo svojej knihe opisuje aj druhý zvon s menom JANO, upozorňuje, že má netypické familiárne pomenovanie. Zvon je z roku 1923 a má dolný priemer 84 cm a mal ho vyrobiť Richard Herold, Chomutov.[16]
Tento zvon sa nachádza vo veži kostola a je najväčší. Nachádzajú sa na ňom nápisy. MICHAL ROXER S MANŽELKOU MÁRIOU BELONČIK V ROKU PÁNA 1923. BOŽSKÉ SRDCE JEŽIŠOVO SMILUJ SA NAD NAMI. SLETO OD RICHARDA HEROLDA V CHOMUTOVE. Na zvone je motív Ježiša – Božské srdce Ježišovo.
Nachádza sa vo veži a je menší ako zvon JANO. Tento zvon bol vysvätený biskupom Štefanom Sečkom na slávnosti v kostole v roku 2004. Na zvone je nápis: OBEC ARNUTOVCE VDP MGR METOD FRIVALSKÝ FARAR STAROSTA OBCE JAROSLAV GAZDURA A.D. 2004 DEDIČSTVO OTCOV ZACHOVAJ NÁM PANE. Na zvone sú vyobrazené dve postavy svätcov. Zvon bol vyrobený v Poľsku – PRZEMYSL.
Ide o jednomanuálový organ bez pedála I/5, značka RIEGER z roku 1928, Gebrüder Rieger, opus 2349. Pevné kombinácie: Mezzoforte, Forte. Pneumatické traktúry, kužeľková vzdušnica. (Zdroj: Marek Cepko, 2010: https://organy.hc.sk)
Od 15.10.1963 je kostol evidovaný ako národná kultúrna pamiatka.
Anton Cyril Glatz kládol vznik oltára do konca 80. rokov 15. storočia, Libuše Cidlinská udáva rok 1485, no podľa novšej literatúry vznikol oltár v 90. rokoch 15. storočia. Libuše Cidlinská zrejme vychádzala z názoru Ericha Wieseho, ktorý upozornil na fakt, že v roku 1486 boli Štefan Zápoľský a Hedviga Tešínska zosobášení, čo môže súvisieť so zobrazením sv. Hedvigy a sv. Alžbety na oltári. Keď však uvážime, že zobrazovanie týchto svätíc nebolo v prostredí tabuľovej maľby žiadnou novinkou, je veľmi prekvapujúce, že viacerí bádatelia považovali tento dátum určujúci v spojitosti so vznikom oltára.
Ústredná tabuľa oltárneho triptychu nesie námet tróniacej Madony s Ježiškom medzi sv. Alžbetou a sv. Hedvigou. Na otvorených krídlach vidíme štyroch svätých. Na ľavom krídle je zobrazený sv. Rochus a sv. Agnesa, na pravom sv. Šebastián a pod ním sv. Lucia. Zatvorené krídla nesú tabuľové obrazy s postavami sv. Martina, sv. Štefana, sv. Vojtecha a sv. Imricha. Zadná strana oltára teda silne prízvukuje uhorskú tematiku. Oltár reštaurovali v rokoch 1966–1967 Eva Kaiserová a Ľudovít Pisár. V dnešných časoch je oltárny triptych bez predely. Ako bolo spomenuté už vyššie, centrálna tabuľa predstavuje Pannu Máriu sediacu na kamennom tróne. Celý námet strednej tabule sa odohráva na zlátenom pozadí s brokátovým vzorom. Po jej pravej ruke stojí sv. Hedviga nesúca vojvodský klobúk s modelom kostola. Postava stojaca po jej ľavej ruke patrí sv. Alžbete Durínskej, ktorá je oblečená v zelených šatách, ktoré prikrýva červený plášť. Jej hlava je zahalená do bieleho rúška s podvikou, pričom maliar umiestnil nad čelo svätice zlatý šperk. V rukách drží jej typické atribúty, džbán na vodu a tanier s jedlom, čiže predmety, ktorými kŕmila chudobných, a ktoré poukazujú na jej milosrdenstvo. Všimnime si, že kým na otvorených krídlach sú výjavy zamerané na milosrdné zaopatrenie blížnych v chudobe a núdzi, zatvorené krídla predvádzajú uhorskú tematiku. Okrem sv. Štefana a sv. Imricha nachádzame na oltári ešte dvoch svätcov, sv. Martina a sv. Vojtecha. Sv. Martina prijímali Arpádovci za svojho patróna, nakoľko ešte nemali žiadnych vlastných. Okrem toho, k uctievaniu a zobrazovaniu sv. Martina iste prispel i jeho kráľovský charakter, keďže Martin bol patrónom Merovingovcov. S osobou sv. Vojtecha sa spája samotný kráľ Štefan a pokresťančovanie pohanského uhorského obyvateľstva. Podľa názoru Bálintha Hómana strávil sv. Vojtech po svojom druhom odchode z Prahy niekoľko mesiacov v Ostrihome. Tam posilňoval vo viere rodinu veľkokniežaťa Gejzu a kristianizoval tamojšie obyvateľstvo. V tom čase mali na sv. Štefana veľký vplyv jeho ponaučenia a zdá sa, že sám sv. Vojtech ho aj pokrstil. Neznámy majster zobrazil svätcov z rodu Arpádovcov v jednoduchej krajine, bez výraznej vegetácie. To je jeden z výrazných rozdielov oproti vnútornej strane krídel, kde sú svätci zobrazení pred zláteným brokátovým pozadím. Na tabuliach s uhorskou tématikou je teda pozadie nahradené sivomodrou oblohou. Ťažko a veľkoryso riasená drapéria spája figúry s pôdou. Výstižná je aj charakteristika hláv s pokročilými prostriedkami neskorogotického fyziognomického analytizmu, podobne i ruky s dlhými článkovanými prstami, ktoré sa jasne črtajú pod rukavicou. Maliar dokonca dôsledne užíval vrhnutý tieň. Obaja svätci stoja na cestičke pokrytej kameňmi, natočení k sebe, pričom ich jasne rozpoznávame podľa typických atribútov. Starší, bradatý kráľ Štefan s korunou na hlave, drží v rukách vladárske jablko a žezlo. Oproti nemu stojaci syn, mladý Imrich, má v rukách meč a ľaliu. Zadné tabule nie sú dielom Majstra Martina, ale maliara, ktorý sa zameriaval viac na zobrazenie skutočnosti. Postavy pripomínajú vonkajšie tabule levočského oltára sv. Alžbety, takže sa v prípade tohto triptychu nejedná o prácu jednej umeleckej osobnosti. Anton Cyril Glatz označuje maliara zadnej strany oltárnych krídel za kvalitnejšieho než bol sám Majster Martin. Vráťme sa však k otázke objednávateľa oltára, ktorá bola naznačená už v úvode tejto kapitoly. O možnosti rodiny Zápoľských ako donátoroch oltára písal už Jiří Fajt, ktorý uvažuje o svadbe Hedvigy Tešínskej a Štefana Zápoľského ako o bezprostrednom podnete k fundovaniu oltárneho triptychu. Ak by tomu tak v skutočnosti bolo a rodina Zápoľských by bola objednávateľom oltára, bol by to zároveň hmatateľný dôkaz o tom, že nemali svojho obľúbeného maliara, a museli objednávať u miestnych majstrov. V prospech donácie svedčí i samotné zobrazenie arpádovských svätcov sv. Štefana a sv. Imricha, nakoľko bratia Zápoľskí boli nositeľmi tých istých mien a menovaní svätci boli zároveň aj ich patrónmi. Štefan a Imrich Zápoľskí si rovnako ako Matej Korvín uvedomovali ich neurodzený pôvod a umeleckými objednávkami sa snažili dokazovať svoju prestíž a postavenie v krajine. Význam arpádovských dynastických svätcov dokazuje i fakt, že ich podoby nachádzame aj na ďalších oltárnych zákazkách, na ktorých Majster Martin pracoval.
(Zdroj: Diplomová práca, Bc. Veronika Vagaská: Arpádovskí dynastickí svätci a ich miesto v tabuľovej maľbe 15. a počiatku 16. storočia na východnom Slovensku, Univerzita Karlova v Prahe, Katolícko teologická Fakulta, Ústav dejín kresťanského umenia, str. 73-74. Link)
Pozri aj fotogalériu kostola.
Táto kaplnka bola pôvodne na inom mieste, asi 20 m bližšie smerom ku kostolu. Pri stavbe rodinného domu ju rodina Capáková premiestnila na okraj svojho pozemku.
Nachádza sa v smere na Smižany, na pravej strane cesty. Jozef Šmelko si pamätá, že v kaplnke bola soška sv. Jána Nepomuckého, ktorú zrejme ukradli. Strecha bola pôvodná šindľová, novú plechovú dal spraviť nebohý Vincent Ondirko. Starý ľudia hovorili, že „po večerni še tam ešči ženy dakedy chodzili modlic,“ spomína pán Jozef Šmelko. Teraz je v kaplnke namiesto sošky osadený obraz Ježiša Krista. V júni 2022 boli pri kaplnke zasadené dva mladé lipy.
Bola vymurovaná občanmi obce a osadilo sa do nej súsošie, ktoré bolo najprv v kostole, je to dar od rodiny Švedovej.
Nachádza sa priamo v obci, v minulosti sa nachádzal trochu ďalej v poli, no pri orbe ho poškodili a tak ho preniesli bližšie k ceste. Posledná renovácia bola v roku 2020. Nápis: Človek, či kráčaš za oddychom, alebo za prácou, zastav svoje kroky a spomeň si na Boha, ktorý Ťa miloval viac ako svoj život.
Nachádza sa v parku, na mieste, kde mal byť niekedy starý cintorín. Priestranstvo sa v minulosti upravilo na park. V lete 2021 bol starý kríž demontovaný zo stredu parku. Nové miesto s novým krížom si mohli veriaci pozrieť v auguste 2021, kedy sa v parku konala odpustová slávnosť.
Tento kríž bol obnovený v minulosti sa nachádzal trochu ďalej v poli. Obnovený bol v roku 2020.
Osadený a posvätený bol vedľa kostola v októbri 2023 ako pamiatka na Sväté misie, ktoré prebiehali v celej farnosti v dňoch 22.-29.10.2023.
Prehnité drevo kríža bola odstránené v novembri 2021. Nepoužiteľná bola aj pätka - betónový pilier. V prácach na novom betónovom základe a železnej pätke sa pokračovalo na jar 2022. Jama sa vykopala asi 3 m od pôvodného umiestnenia, bližšie smerom k obci Spišské Tomášove. Najprv boli v apríli 2022 zasadené dve lipy a nový kríž bol osadený v júni 2022.
Nachádza sa v poli pri cyklotrase smer Iliašovce, výnimočný je udržiavanou zeleňou v jeho okolí.
Nachádza sa hneď oproti murovanej kaplnke za oplotením.
Nachádza sa pri hlavnej ceste smer Letanovce.
Nachádza pri múre kostola. Je na ňom napísané: "Tento kriš dal vistavic ROXER JOZEF na pamjatku svojho sina vteri spadol na ruskim bojišti 2. januara r. 1917."
Nachádza sa pri hlavnej ceste pri odbočke na majer Mečedeľovce.
Tento kamenný kríž bol poškodzovaný, preto bol v roku 2022 prenesený na cintorín (spodný kameň a hlavný kameň) aby sa zachoval. Vrchná časť (tvar kríža) je zničená. Pri ČOV sa nachádza betónová pätka, na ktorej bol kríž uchytený. Na kríže je nápis: "Pán Boh nám nedá väčší kríž, len toľký, koľký unesieme. Vystavila na pamiatku svojeho trápenia MARIA ŠVEDOVÁ, rod. Hrubizna." Na spodnom kameni je vyryté meno kamenárskeho majstra: E. Schmogner.
Železný kríž s textom „Tu odpočíva Helana Roxer, zrodená Hensely, 1865 – 1907“. Rok 1907 je najstarším rokom úmrtia, ktorý nájdeme na dnešnom cintoríne. Druhý najstarší hrob s rokom úmrtia je Mária Neupauerová (1911). Tretím je železný kríž s textom „Tu odpočíva KACVINSKI MARIA, rod. VACLAF, 1868 – 1917, Pokoj prachu jej!“
Čo sa týka dátumu narodenia, 43 záznamov na hroboch má dátum pred rokom 1900. Najstaršie sú: 1852 - Martin Vernarský, 1854 – Ján Belončík, Michal Roxer, 1859 – Katarína Belončíková.
Na fotografii od riaditeľa Procházku sa zachoval ešte kríž na cintoríne, ktorý sa tam už dnes nenachádza. „Na pamjatku dala zsena posztavic ROKSZER JANOSOVI umarol, RUSZSZI 1916 jaňuar 30“.
Arnutovce spadali do Spišského prepošstva o ktorom vieme, že existovalo už v roku 1209. Organizačne bolo prepošstvo rozdelené na celky, obec Arnutovce spadala do Bratstva horného toku Hornádu.
Napríklad v roku 1349 spadali obce Spišské Tomášovce, Betlanovce, Štiavnik, Vydrník, okolie Svätého Ondreja, Pokoj (Marcelovce), Jánovce, Pikovce, Vlkovce ku kostolu a farárovi v Spišskom Štvrtku.[17] Zmienka o Arnutovciach v roku 1349 nie je. Bližšie poznatky o kostole v Arnutovciach by prinieslo preštudovanie kánonických vizitácií, čo boli návštevy vyššej cirkevnej osoby v kostoloch s písomným zápisom zistení. Takéto vizitácie v Spišskom prepošstve boli napríklad v rokoch 1655 – 1656, 1693, 1700, 1712, 1731, 1777 – 1781, 1798, 1804 alebo 1832.
Vizitáciu z rokov 1655 – 1656 si priblížime z práce historika Vladimíra Olejníka, ktorý v úvode spomína zaujímavú informáciu k Arnutovciam ešte k roku 1629. Zo zachovaných podkladov biskupa Pazmáňa uvádza informáciu, že Bratstvo horného toku Hornádu rozšírili farnosti: Spišské Tomášovce, Arnutovce, Levkovce, Pikovce. Na úroveň filiálok poklesli Spišský Štiavnik a Vydrník. Autor poznamenáva, že výpočet farností nerešpektoval skutočnosť, či daná farnosť bola v rukách katolíkov, alebo protestantov, ale isté je, že podliehali pod spišského prepošta.[18] Pozorný čitateľ si všimol zmienku, že Arnutovce sa v roku 1629 spomenuli ako farnosť. Vieme, že susedné Spišské Tomášovce boli samostatnou farnosťou, prvá zmienka o samostatnej farnosti je k roku 1397[19] a farnosť pretrvala do roku 1670, kedy sa Spišské Tomášovce stavajú filiálkou Letanoviec.[20] Zmienku o farnosti v Arnutovciach musia zhodnotiť fundovanejší odborníci, dodajme len, že z iných prác vieme, že v tom čase mohol mať jeden farár viac farností. Arnutovce z pohľadu zachovania katolíckej viery boli v 17. storočí jednou z mála obcí, ktoré ostali na Spiši katolícke. Autor Vladimír Olejník vo svojej práci na strane 49 opisuje ako katolícke iba Spišskú Kapitulu so svojimi filiálkami, Arnutovce, Danišovce, Granč, Harakovce, Jánovce, Klčov, Korytné, Letanovce, Ordzovany, Petrovce, Pongrácovce, Slatvina, Spišské Tomášovce, aj Podolínec.[21]
A údaje z vizitácie 1655 – 1656 to potvrdzujú: „V treťom Bratstve horného toku Hornádu boli katolícke len Letanovce s filiálkou Jánovce a Spišské Tomášovce s filiálkou Arnutovce. V roku 1655 tak bolo v rukách katolíkov na celom území pod jurisdikciou spišského prepošta len 30 kostolov či kaplniek.[22] Zápis vizitácie uvádza rok 1656, kde sú Arnutovce (Arnoldfalva) opísané ako filiálka Tomášoviec (Thamasfalva). V práci Vladimíra Olejníka je na stranách 112 – 114 zverejnený latinský text z vizitácie v kostole v Arnutovciach. Z laického prekladu vyčítame, že kostol nie je v dobrom stave, je zasvätený sv. Helene, sú tu tri oltáre (obrazové sv. Helena, P. Mária, sv. Fabián a sv. Šebastián), dva zvony. Odborný preklad by priniesol viac poznatkov, keďže latinský text obsahuje opis inventára, pomôcok, krstiteľnice aj menoslov osôb a ich finančných záväzkov i dlhov.
Podľa schematizmu z roku 1801 bolo v Arnutovciach 150 katolíkov.[23] V schematizme v roku 1821 ich už bolo 202.[24]
Okolo roku 1934 boli omše len jednu nedeľu v mesiaci. Okolo roku 1950 každú druhú nedeľu. 9.4.1937 je v kostole komisia, ktorá fotí obrazy pre výstavu v Prahe „Staré umenie na Slovensku“. Členovia kresťanského zv. Tretieho rádu kúpili vo februári 1938 do kostola drevenú sochu sv. Františka z Asisi za 1 650 Kčs. V marci 1938 samouk Ján Roxer spravil drevený podstavec pre sochu sv. Antona, tiež boli obnovené pozlátené sochy dvoch anjelov, ktoré sú po boku sochy sv. Františka z Asisi, pozlátenie previedla firma Repčík zo Spišskej Novej Vsi za 840 Kčs, obnova bola zaplatená zbierkou občanov.
Oprava barokového oltára sv. Fabiana a Šebastiána sa spomína v roku 1939, maliar dostal za prácu 850 Ks, súčasne bola znovu zafarbená kazateľnica a chór. V roku 1940 sa opravil šindeľ na kostolnom múre, práce vykonal Jozef Najpaver, zaplatilo sa 958 Ks. V decembri 1941 sa kúpila spovedelnica do sakristie, robil ju stolár z Letanoviec, dala ju spraviť a zaplatila Anna Brušková, vdova po J. Bruškovi, ktorý bol za svojho života kostolníkom a tragicky zahynul. V roku 1942 sa zakúpil Jednotný katolícky spevník (177 Ks), okrem toho dostal kostol do daru dve nové zástavy s obrazmi svätých, kúpili ich Ondrej Šarišský a Ján Vernarský (č.d. 22). Zástavy stáli 4 800 Ks, boli posvätené v deň odpustovej slávnosti povýšenia Sv. Kríža (nedeľa 20.9.1942).
Obecná kronika uvádza, že 16. januára 1956 bola zavedená elektrifikácia kostola. Oprava kostola sa opisuje v roku 1966, kedy sa robila fasáda, ohradenie, maľovanie strechy (spolu 140 000 Kčs), robila sa aj ohrada cintorína (40 000 Kčs). Opravy kostola z roku 1966 sú zachytené aj na fotografiách – pozri tu. V inej kronike je napísané, že strecha sa maľovala na červeno súkromníkom v auguste 1957 (náklad 5500 Kčs, na jeden dom sa zbieralo 115 Kčs). Oprava múru kostola sa spomína v roku 1966, kedy sa na kostolnom dvore odstránili 4 stromy (3 lipy a 1 jabloň).
Ďalšia oprava je v kronike zapísaná k 4. júnu 1984, kedy sa začali práce vnútri kostola, no prípravy začali už z jari. Práce skončili v auguste: bola vymenená omietka – nie celá, hlavne na múroch, na klenbe ostala ešte stará zachovalá, vymenená a doplnená bola elektrická inštalácia, bola odstránená kazateľnica a niektoré sochy, doslova úplne sa zmenil interiér, stará maľovka bola zakrytá novou.
Pán Jozef Šmelko uvádza, že za pána farára Golvoňa sa vymenila podlaha a staré lavice, ktoré boli na krajoch drevorezbou zdobené. V roku 1998 sa menila elektroinštalácia, robili sa kompletné omietky (murár Štefan Valigura). V Arnutovciach boli odpusty vždy dva: na slávnosť Sv. kríža a Sv. Heleny. Sv. kríž má súvis so sv. Helenou, ktorá podľa tradície objavila pozostatky kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus.
17.8.2003 bola vysviacka Domu smútku, ktorý obec začala svojpomocne stavať v roku 2002. V roku 2023 pripsela obec na práce v kostole dotáciou vo výške 10 000,- Eur.
Naša rodáčka Martina Šmelková je od roku 1993 sestrou Michaelou v ráde Kongregácii sestier Tešiteliek Božského Srdca Ježišovho.
[1] Súpis pamiatok na Slovensku I., Obzor Bratislava 1967, str. 21 – 22.
[2] Tri kópie mali vo svojom znaku Spišskí kopijníci, kostol sa však staval oveľa neskôr.
[3] Herucová, M.: Spišské oltáre 19. storočia, str. 145.
[4] Herucová, M.: Spišské oltáre 19. storočia, str. 146.
[5] Pamiatky východoslovenského kraja v štátnych zoznamoch, r. 1969, str. 320 - 321
[6] Hudák M. a kol.: Jánovce, Jánovce 2023, str. 219.
[7] Súpis pamiatok na Slovensku I., Obzor Bratislava 1967, str. 21 – 22.
[8] Pamiatky východoslovenského kraja v štátnych zoznamoch, r. 1969, str. 320 - 321
[9] Súpis pamiatok na Slovensku I., Obzor Bratislava 1967, str. 21 – 22.
[10] Pamiatky východoslovenského kraja v štátnych zoznamoch, r. 1969, str. 320 - 321
[11] Pamiatky východoslovenského kraja v štátnych zoznamoch, r. 1969, str. 320 - 321
[12] Súpis pamiatok na Slovensku I., Obzor Bratislava 1967, str. 21 – 22.
[13] Pamiatky východoslovenského kraja v štátnych zoznamoch, r. 1969, str. 320 - 321
[14] Spiritza, J.: Spišské zvony, Osveta, Bratislava 1972, str. 51, 94 a fotografia URBANA na str. 173.
[15] Podľa rozprávania Jozefa Šmelka sa to stalo počas pohrebu Františka Dzurilu, zvon narýchlo provizórne opravili aby sa mohlo zvoniť.
[16] Spiritza, J.: Spišské zvony, Osveta, Bratislava 1972, str. 59, 100 a 146.
[17] Hudák M. a kol.: Jánovce, Jánovce 2023, str.83.
[18] Olejník Vladimír: Spišské prepošstvo na prelome stredoveku a novoveku II, Visitatio Ecclesiarum Terrae Scepusiensis 1655 – 1656, Trnava 2015, str. 47 – 48.
[19] Údaj je v odpise listiny z roku 1629. IN: Žifčák, F: Spišské Tomášovce 1217-2017, str. 116.
[20] Údaj z vizitácie Letanovskej farnosti v roku 1798. IN: Špic,P.: Spišské Tomášovce 1217-2017, str. 285.
[21] Olejník Vladimír: Spišské prepošstvo na prelome stredoveku a novoveku II, Visitatio Ecclesiarum Terrae Scepusiensis 1655 – 1656, Trnava 2015, str. 49.
[22] Olejník Vladimír: Spišské prepošstvo na prelome stredoveku a novoveku II, Visitatio Ecclesiarum Terrae Scepusiensis 1655 – 1656, Trnava 2015, str. 52.
[23] IN: Kostelník, M: Spišské Tomášovce 1217-2017, str. 165.
[24] IN: Schematismus cleri dioecesis Scepusiensis 1821, Google books
