Rodina HADRI a naša obec

Príbeh rodiny HADRI a hrobu v ARNUTOVCIACH

Na pravej strane cintorína v našej obci sa nachádza dvojhrob č. 47, kde je pochovaný Štefan Hadri a jeho dcéra Helena. V našej obci žili len krátko, no nemalo by sa na nich zabudnúť, keďže Štefanov syn Ľudovít učil na našej škole, syn Ján tu mal ako novokňaz primičnú omšu a celú rodinu preslávil syn František, činorodý autor mnohých diel, ktorý je známy ako Hadri – Drevenický.

Všetky texty čerpáme z prác potomka rodiny Hadri, pána Ľubomíra Ogurčáka zo Starej Ľubovne. Osobne niekoľko krát navštívil obec a pri každej návšteve nabádal na sprístupnenie histórie rodiny Hadri občanom Arnutoviec. Teraz sa to podarilo a tak obec zverejňuje tento rozsiahly text a fotografie, ktoré so súhlasom pána Ľubomíra Ogurčáka publikujeme.

Štefan Hadri

Štefan Hadri sa narodil 28.7.1862 v Dúbrave a zomrel 30.12.1927, vo veku 65 rokov, v našej obci. Vedľa neho je pochovaná jeho dcéra Helena (31.3.1895 - 17.9.1952). Štefan sa v roku 1892 oženil s manželkou Alžbetou (14.9.1865 – 20.2.1926, rod. Jacková). Manželia mali spolu 8 detí, Helena bola druhá najstaršia a narodila sa v Spišskom Podhradí, kde vtedy bývali.

Štefan bol mlynár v lokalite na Rybníčku. Tu sa narodil 15.10.1907 najmladší syn Ľudovít. A práve on celú rodinu prepája s Arnutovcami. Vo februári 1926 Ľudovítovi a ostatným súrodencom zomiera mama, a tak v októbri otec Štefan a sestra Helena prichádzajú do Arnutoviec za synom Ľudovítom do učiteľského bytu, ktorý je v škole v Arnutovciach, kde je Ľudovít miestnym učiteľom. Ďalší synovia Ján a František študovali v tom čase v kňazskom seminári na Spišskej Kapitule. Štefan v našej obci žil necelé dva roky a tu aj zomrel. Keďže nebolo peňazí nepochovali ho pri manželke v Spišskom Podhradí, ale v Arnutovciach. Dcéra Helena neskôr žila v Iliašovciach, kde bola gazdiná na fare u svojho brata Jána, tam aj v roku 1952 zomrela a pochovaná je v Arnutovciach vedľa otca Štefana. Jej fotografia sa nezachovala.

Venujme sa teraz Ľudovítovi (Ľudovít Hadri – Ľuboslav)

Ako vieme, bol učiteľom v Arnutovciach. Podľa obecnej kroniky tu učil v rokoch 1926 – 1930, teda nastúpil ako 19 ročný. Upresnime, že v dnešnej materskej škole (Arnutovce 11) bola kedysi Ľudová škola. Jedna miestnosť bola učebňa, ostatné miestnosti (obývačka, spálňa, kuchyňa) boli učiteľský byt. Na škole krátko učila aj Helena.

Ľudovít Hadri - Ľuboslav bol učiteľom, organistom, ale aj básnikom a spisovateľom. Narodil sa 15. 10. 1907 v Sp. Podhradí. Už ako študent Učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule začal literárne tvoriť v samovzdelávacom krúžku Jána Holého, kde aj recitoval svoje prvé básne. Za svoju povesť Sirota dostal prvú cenu na literárnom súbehu Rozvoja. Ako učiteľ pôsobil aj v Trakovciach, Bohdanovciach, Veľkom Grobe a v Bratislave. Všade bol horlivým kultúrno – osvetovým pracovníkom. Rozvíjal náboženský a kultúrny život, učil hrať na organe, písať, tvoriť. Vyšli mu dve knihy: Zaviate radosti (zbierka básni, 1927) a Oriem, preorávam (zbierka poviedok, Spolok sv. Vojtecha 1939). Ako spomienku na bombardovanie Spišskej Novej Vsi maďarskými lietadlami na prahu zrodu slovenskej štátnosti napísal báseň Martýrom Spiša. S bratom Františkom vydal zbierku básni Spievajúce rany (SSV 1933). V Spišských hlasoch vychádzal na pokračovanie jeho román Hrdinovia, ktorého dej sa odohrával na Spišskom hrade r. 1543.

Svojimi básňami prispieval do viacerých časopisoch: Rozvoj, Kultúra, Priateľ dietok, Svätá rodina, Slovák, Spišské noviny, Katolícke noviny, Slovenský učiteľ. Spestroval nimi aj kalendáre, ročenky, antológie. V Pamätníku Rímskokatolíckeho učiteľského ústavu v Sp. Kapitule ma báseň Spiš, ešte spíš? Ako člen Krajinského katolíckeho učiteľského spolku predniesol v Trnave r. 1932 prednášku O spisbe a učiteľoch, ktorý uverejnil aj Slovenský učiteľ ako aj niekoľko jeho ďalších štúdii. Ľudovít Hadri – Ľuboslav písal najmä pre deti a mládež a keďže bol katolíckym spisovateľom a básnikom, bol prenasledovaný a po r. 1945 prepustený zo školských služieb. Jeho meno, podobne ako mená ďalších boli vymazané z učebníc a upadli neprávom do zabudnutia, nik o nich nepíše, nehovorí. Zasluhujú si našu spomienku v Cirkvi aj v národe. Dnešná generácia žijúca v slobodných pomeroch mala by poznať aj jeho meno a oživiť jeho príbeh, ktorý sa odohrával aj v Arnutovciach.  Pápežský prelát a veľký bojovník za ľudské práva Mons. Viktor Trstenský (hovorí sa o jeho blahorečení) pánovi Ľubomírovi Ogurčákovi napísal: „Nemalo by sa zabudnúť na život a dielo bratov Hadriovcov. Verím, že aj o týchto hviezdach na slovenskom nebi, napíšu znalci ich životov, čím zhodnotia veľkosť ich mien a rodiny, z ktorej vyšli. Ľudovít Hadri zomrel 5. 5. 1967 a je pochovaný v Bratislave – Rači s manželkou Elenou rod. Hupková.

Ďalší synovia Štefana sa pokladajú za známejších

Spisbe sa venovali traja bratia, spomínaný Ľudovít, potom najstarší Ján a František, ktorý je z bratov najznámejší. Venujeme sa najprv Jánovi, pretože má prepojenie na Arnutovce.

Ján Hadri (17.5.1903 - 6. 12.1978)

Najstarší z bratov Ján sa narodil 17.mája 1903 v Spišskom Podhradí. Sviatosť kňazstva prijal z rúk biskupa Jána Vojtaššáka 19. júna 1929. Primičnú svätú omšu mal v nedeľu 30. júna 1929 v Arnutovciach so začiatkom o 10:00 hod. Ako vieme, v našej obci učil jeho brat Ľudovít a s ním býval aj otec Štefan a sestra Helena. Ich domovom tak boli nakrátko Arnutovce, preto brat Ľudovít navrhol, nech má Ján primície práve tu. Pre Jána to bol veľký deň, kedy slúžil prvú svätú omšu, zároveň však aj bolesť v srdci, že sa toho nedožili milovaní rodičia a že primície slávi v obci, kde nepozná ľudí a oni jeho. Pán Ľubomír Ogurčák (kňaz Ján bol jeho strýko, teda brat jeho babky) nám poskytol aj originál pozvánky z vysviacky a primičnej omše. Predpokladáme, že na primičnej omši boli všetci Jánovi súrodenci, najznámejší brat František Hadri – Drevenický mal vtedy 24 rokov.

Po primičnej omši začal Ján pôsobiť ako kaplán v Dolnom Kubíne, a to od 1. júla 1929. V tamojšej Pamätnici rímskokatolíckeho kostola sa o ňom píše: „Príchodom kaplána Jána Hadriho, sa začalo v Dolnom Kubíne obdobie katolíckeho prebudenia. Tento mladý, sebavedomý kaplán rozdúchaval katolícke sebavedomie. Mládež sa prebúdzala, starší sa oduševňovali a išli s novým elánom dopredu“. Jeho ďalšími pôsobiskami boli farnosti: Trstená, Richvald, Spišské Vlachy, Iliašovce a Dedinky odkiaľ odišiel v. r. 1958 do dôchodku v Novoveskej Hute. Posledný rok prežil v Starej Ľubovni, kde zomrel 6. decembra 1978. Pochovaný je v rodisku v Spišskom Podhradí pri bratovi Františkovi – kňazovi a básnikovi katolíckej moderny.

Ján Hadri sa živo zaujímal o históriu svojich farností, vedel ju pútavo sprítomniť a zanechať svojim farníkom. Takto priblížil aj históriu Iliašoviec a neďalekého letohrádku San Souci, kde na vlastné náklady dal opraviť kaplnku sv. Kríža. V Rychvalde zozbieral povesti z obce a okolia Pienin. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Najznámejší je jeho preklad knihy zo života americkej mládeže Pency Wynn od Francisa Finna. V rukopisoch ostali zbierky kázni, príbehy zo života a zaujímavá štúdia o nadprirodzených zjaveniach v minulom storočí. Hadri bol priekopníkom kultúrneho, sociálneho, hospodárskeho, umeleckého a národného rozvoja. Toto jeho úsilie bolo ocenené v r. 1936 v Reprezentačnom lexikóne Slovenska, kde sa jeho meno objavilo popri iných osobnostiach nášho národa. Jeho meno je aj v reprezentačnom lexikóne kňazských katolíckych osobnosti Slovenska, ktorý vyšiel v jubilejnom roku 2000 vo vydavateľstve Lúč. Jeho blízky priateľ pápežský prelát Mons. Viktor Trstenský o ňom napísal: „Veľa osožného a cenného dával svetu za svojho pohnutého kňazského života, a to nielen slovom, ale aj písmom, napísal veľa poučných článkov, predniesol veľa prednášok, povzbudzujúcich príhovorov mládeži, ktorá hltala jeho slová. Viedol viaceré spoločenstvá mladších i starších veriacich. No, najmä svojim kňazským príkladným životom a svojimi obetami, počas šikanovania, prenasledovania i telesnými neduhmi, posväcoval túto svoju prácu. Preto si zasluhuje vďačnú spomienku v Cirkvi i v národe!“                                                         

A teraz citát pána Ľubomíra Ogurčáka: „Dnešná generácia nepozná jeho príbeh, ktorý sa začal v obci Arnutovce. Mnohí nevedia, že tam je pochovaný otec a sestra, ktorá Jánovi roky robila na fare gazdinú. Za menom Hadri, ktoré možno prečítať na ich hrobe sa ukrýva veľký príbeh tejto rodiny. Čo tak ho oživiť? A zároveň obohatiť históriu Arnutoviec.“

Venujeme sa ďalej ďalšiemu Štefanovmu synovi menom František, ktorý je najznámejší. Ako sme uviedli, v deň primičnej omše brata Jána mal František 24 rokov a je veľká pravdepodobnosť, že bol v našej obci, možno aj viac krát.

František Hadri – Drevenický (13.6.1905 – 11.11.1961) – významná osobnosť Spiša

Pseudonym Drevenický si vybral podľa lokality Dreveník, ktorá sa nachádza pri jeho rodisku v Spišskom Podhradí. Už od detstva miloval prírodu a kvety. To ho charakterizuje ako človeka jemného a pozorného. Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií v Levoči, Spišskej Novej Vsi a Trnave študoval v Spišskej Kapitule najprv v Učiteľskom ústave, kde zmaturoval v roku 1926 a potom v Spišskom seminári v. r. 1926-1931. Ako 26 ročný bol 29. júna 1931 vysvätený za kňaza biskupom J. Vojtaššákom, primičnú svätú omšu slúžil 5. júla 1931 v Markušovciach. V Markušovciach ho prijala jeho najstaršia sestra Mária, ktorá tu žila a je tu aj pochovaná zo svojim manželom Jozefom Jančurom.

František prichádza 13.júla 1931 do Spišskej Novej Vsi, kde pôsobil ako kaplán a katechéta. Pamätné sú stretnutia Františka Hadriho a Mikuláša Šprinca, ktorí tu spolu kaplánčili s Paľom Ušákom Olivom. Traja kňazi katolíckej moderny, ktorých okrem Spišskej Kapituly, ktorá ich duchovne a kultúrne vzdelávala spájala aj literatúra. Ich literárna tvorba by mohla inšpirovať aj súčasnú generáciu mladých. Zažil tu aj bolestnú udalosť, 24.3.1939 bol priamym svedkom bombardovania Spišskej Novej Vsi. Dvanásť rokov pôsobenia Františka Hadriho v Spišskej Novej Vsi zanechalo stopy, ktoré by sa patrilo odkryť a oprášiť jeho meno a dielo, ktoré tu zanechal.  13. augusta 1943 odchádza do tajomnej baníckej obce Hnilčík. Počas letných prázdnin pracoval ako baník, plniac si aj svoje pastoračné povinnosti, ktoré mal aj v odľahlých farnostiach. O obci Hnilčík napísal pozoruhodné dielo Cesta zabudnutým údolím, v ktorom zhrňuje aj výsledky svojho etnografického výskumu, zvyky a obyčaje, ľudovú múdrosť, banícke piesne a riekanky. K jeho významným prácam patrí aj: Vývojový náčrt obce Hnilčík, záznamy a postrehy z minulosti Hnilčíka. Kronika Bindtu a obce Novoveská Huta. Unikátny je dokument o živote baníkov vo farnosti Hnilčík. Záležalo mu aj na kultúrnom povznesení farníkov. V spolupráci s učiteľmi nacvičoval divadelné hry, organizoval púte, misijnú činnosť, propagoval kultúrnu a náboženskú tlač a vzorovo viedol evidenciu farnosti a matriku.

Jeho umelecká tvorba je svedectvom veľkosti jeho života a čistej duše. Literárne začal pracovať už ako študent v Spišskej Kapitule, kde aj recitoval svoje básne. Vydal básnické zbierky: Večerné červánky, Výkrik vo víchrici, Rozhovory s minulosťou, Spievajúce rany, ktorú napísal s bratom. Knižne mu vyšli zbierky veršov pre deti: Zlaté dni, Bohu chvála, blížnemu pomoc, Slovenský rok, Perličky našej mamičky. V rukopise ostali zbierky básni: Naše kvety, Madone, Svetlo do tmy, Stopami haviarov, Básne o Matke a zbierka veršov pre deti: Abeceda. Svojimi básňami prispieval do rôznych časopisov a novín: Priateľ dietok, Slniečko, Kráľovná sv. ruženca, Svätá rodina, Katolícka jednota, Rozvoj, Tatranský orol, Slovenské pohľady, Baník, Sloboda, Spišské hlasy, Katolícke noviny. Hadri písal aj historické povesti a rozprávky. Vydavateľstvo LÚČ v. r. 1993 vydalo knihu jeho rozprávok: Čarovná píšťalka. Zachoval sa aj jeho román: Baníkova matka. Národopisne články a štúdie publikoval v časopisoch: Slovenská politika, Živena a Svojina. Napísal divadelnú hru: Cesta na prísahu v Hnilčíku. V rokoch 1941-1946 písal fejtóny do Slovenského rozhlasu. Publikoval aj svoje úvahy na tému slovenskej inteligencie a spomienku na bombardovanie Spišskej Novej Vsi. Prekladal z francúzštiny, maďarčiny a nemčiny. Preložil životopis sv. Terézie z Lisieux a román P. Petra Lhanda Za hlasom Pánovým, ktorý vyšiel v Spolku sv. Vojtecha ako podielová kniha r. 1943. Zozbieral ľudové piesne a zvyky z regiónu Spiša, ktoré zostavil pod názvom: Tak spieva môj spišský ľud a Hlas môjho ľudu. Vytvoril sedem pozoruhodných zbierok spišských ľudových piesni, zvykov, prísloví, porekadiel a pranostík v ktorých sústredil výsledky svojich národopisných výskumov v dedinách dolného a stredného Spiša v rámci tzv. folklórneho roka od Ondreja, cez Viliju, Starý a Nový rok, Fašiangy, Veľkú noc až po Michala. Zachovala sa aj trojzväzková etnografická štúdia svadobných zvykov: Svadba v Hnilčíku. Počas minulého režimu aj on trpel za svoju vieru a krutosť Štátnej bezpečnosti pocítil na vlastnej koži. Neohlásené návštevy, domové prehliadky, vyhrážky, zákaz publikovať, vydávať knihy a spomienka na rok 1945 kedy ho mali popraviť ruskí partizáni a len zázrakom unikol smrti týždeň ukrytý v bani. Nedal sa však zastrašiť ani umlčať a pomáhal aj prenasledovaným rodinám vo farnosti. Aj to ukrojilo z jeho života a smrť ho predčasne odtrhla od milovaného spišského ľudu. Odišiel mladý, zomiera na fare v Hnilčíku v 56. roku života. „Milujem svoju zem, ktorá ma zrodila a ktorej okrem duše, všetko zanechávam. Všetko som Bohu daroval, aj žitie svoje krátke.“ Je toho veľa čo zanechal a človek žasne čo všetko stihol. Kňaz telom i dušou. O ňom sa nedá povedať že odišiel nezanechajúc po sebe žiadnu stopu. František Hadri mal siedmych súrodencov, traja z nich zomreli v útlom detstve. František bol aj dobrý maliar a raz cez prázdniny vymaľoval mlyn z vonku aj z vnútra a vyzdobil ho aj ornamentmi, pomocníkmi mu boli bratia. Raz počas búrky, ktoré tu naháňali strach a František sa ich bál po celý život, vletel blesk do kuchyne a zasiahol aj mamu, ktorá len zázrakom prežila ale chradla a 20.2.1926 zomrela. Pre deti to bola veľká rana, stratili milovanú mamu, ktorá bola výnimočná v skromnosti, pracovitosti, obetavosti a zbožnosti. V pamäti mu ostali aj odvážne horolezecké výstupy s bratmi na Dreveník.

Režim, ktorý ho vymazal z učebníc literatúry pominul a môže sa už o ňom slobodne písať a hovoriť. Jeho meno sa opäť objavilo v encyklopédiách a slovníkoch literárnych autorov. Vyšlo o ňom viacero článkov a pozornosť mu venovalo aj rádio LUMEN v reláciách: Literárna kaviareň, Osobnosti kňazského života a Slovenský rozhlas. Pri jeho výročiach sa uskutočnili podujatia v Spišskej Kapitule, v Spišskom Podhradí a v Hnilčíku, kde z iniciatívy OZ- Hnilčík pre prítomnosť, pre budúcnosť vznikol banský skanzen, ktorý mapuje históriu obce a baníctva. V Hnilčíku sa 8.10. 2011 konal aj seminár o životnom diele Františka Hadri – Drevenického. Gestorom bol historik doc. Ivan Chalupecký, pamätnú  tabuľu na fare, kde pôsobil 18. rokov odhalil biskup František Tondra.        

František umiera na fare v Hnilčíku po 18 rokoch služby 11. novembra 1961, v 56. roku života a v 30. roku kňazstva.

Hadri – Drevenický: „Život je krásny, len treba mať otvorené oči a s úsmevom prekonávať všetky ťažkosti.“

Tento text vznikol z podkladov pána Ľubomíra Ogurčáka, ktorý ich poskytol obci Arnutovce. Štefan Hadri bol jeho pradedo, keďže Štefanova najstaršia dcéra Mária bola jeho babka.